Warning: Trying to access array offset on null in /data/6/3/63fcd11f-f9fe-4c63-9b85-52a502da298c/misochmelar.sk/web/wp-content/plugins/really-simple-facebook-twitter-share-buttons/really-simple-facebook-twitter-share-buttons.php on line 318

Je tu už tretí deň, odkedy som prijal výzvu, a prvýkrát začínam mať tvorivú krízu. Dnes v noci som spal len 3 hodiny, nasledovalo úmorne dlhé školenie, a keď som prišiel domov a vybavil hlavné veci, tak mi už ako posledné zostáva napísať jeden článok. Síce ešte stále netuším o čom, ale hlavne že mám oči ako angorák, a nevidím už poriadne ani na monitor…

Vlastne…

Dnes sa mi stala zaujímavá vec.

Ono sa to ale zvykne vyskytnúť tak raz za dva-tri mesiace. Klient si objedná super pokročilý kurz na tému XY, ja to postavím celé podľa ich požiadaviek, vyprodukujem príslušné materiály, nachystám cvičenia. Pre klienta všetko, hlavne nech je spokojný. Prídem do firmy, začnem kurz, a ako vždy sa preventívne pýtam na to, čo ich z kurzu bude najviac zaujímať. Aby som nezabíjal čas zbytočnými vecami a zameral sa hlavne na tie dôležité. Keďže išlo o kurz na mieru, človek by čakal, že takáto otázka je zbytočná – ale prax ma naučila, že keď klient niečo objedná, neznamená to, že to naozaj chce. Presne tak, ako som písal vo včerajšom článku. Takže klient na to odpovie, že ich vlastne nezaujíma tak cca. 70% tém (hlavne že si ich sami zostavili, že ich tam chcú mať), a vlastne by chceli toto, toto, a toto. Čiže niečo úplne iné. Bomba. Zachránilo ma len to, že sa v danej problematike do podrobna vyznám, a že po stovkách odučených kurzov som mal na laptope rozsiahly archív materiálov a cvičení, z ktorých som to mohol vytiahnuť ako kúzelník zajace z klobúka. Ako vravia pionieri – “Buď pripravený! Vždy pripravený!” 🙂 A to sú tie momenty, keď je človek vlastne rád za všetko, čo si už preskákal, pretože ho už asi nič neprekvapí.

Dnešný deň u klienta mal ale aj celkom pozitívnu stránku. Pri obede sa zvrhla diskusia na to, aký pohodlný život majú programátori, pretože takmer nikto nerozumie ich práci, a takmer nikto im nevie dokázať, koľko toho spravili alebo nespravili. A už vôbec takmer nikto si netrúfne odhadnúť pri zadaní úlohy, či bude trvať pol hodiny alebo týždeň. Keďže som bol naposledy pred 7 rokmi full-time programátorom aj ja, tak sme sa na tom náramne bavili 🙂 Každý programátor totiž okúsil zakázané ovocie aspoň raz – predstierať, že daná úloha trvá oveľa viac ako má, a počas toho, ako ho nikto nesleduje, si spustiť Quake-a a stratiť sa do virtuálnej reality. A potom 10 minút pred termínom tú vec narýchlo dokódiť a odovzdať. Spokojné sú nakoniec obe strany – aj zamestnanec, aj zamestnávateľ. Ale keď Váš šéf začne vravieť na firemnej večeri poznámky typu “Bodaj by ste toľko pracovali, koľko viete zjesť” (poznámka po zládovaní 1 a pol kačice v dobe, keď som mal 60 kíl aj s botami), tak je čas začať pracovať výrazne viac. Doba hrania Quake-a sa musí obmedziť zo 6 hodín denne na 5 a pol hodiny. To zvyčajne zaberie, a potom čo je vzduch znova po pár dňoch čistý, sa všetko vráti do zabehaných koľají. Veľkou výhodou je, keď popri tom človek nepracuje vo veľkej firme, a nemusí behať po mítingoch a zabíjať čas. Zlepšovanie postrehu či naháňanie sa za ďalším skalpom kolegu v Quake-ovi nesmie nič prerušiť.

Takisto v menších firmách nie je obmedzená ani inštalácia softvéru. V podstate ani vo veľkých, lebo kóderi by sa hromadne zdvihli a odišli, ale tam sa človek musí aspoň správať tak, že naozaj dodržiava všetkých 2 832 smerníc, a že všetko je v poriadku. Úplne seriózne. Pretože inak by mu to bránilo v inštalácii rôznych utilít a nástrojov, ktoré zvyšujú produktivitu – ako napr. takzvaný “boss button”. Ide zvyčajne o utilitku, ktorá jednému z málo používaných kláves – napr. F12 – priradí akciu, ktorá sa spustí okamžite po jeho stlačení. Používa sa v rizikových situáciách ako napr. príchod šéfa do práce alebo jeho výskyt v blízkosti. Správny programátor má ten kláves totiž nastavený tak, že po jeho stlačení minimalizuje Quake-a, vypne zvuk a dá do popredia vývojové prostredie. Programátor samozrejme ešte stále sedí v úpornej polohe, lebo jeho telo si na to preblysnutie obrazoviek nestihlo zvyknúť, a ešte stále mentálne zameriava raketometom na kolegu, ktorý ho pred chvíľou chcel “sundať”. Čo je ale výhoda, lebo keď o 5 sekúnd na to príde šéf ku počítaču, vyzerá to, ako by sa úporne sústredil na programovanie. Šéf je spokojný, že kóder tuho maká, a kým kóder zmení polohu zasa do prirodzeného sedenia, šéf je zvyčajne už dávno preč. Nasleduje znova stlačenie “boss buttonu”, a Quake je naspäť presne tam, kde sa táto vysoko intelektuálna činnosť skončila. Len pri nasledovnom opakovaní situácie netreba zabudnúť dať sluchátka dole z uší – aby to bolo aj dlhodobo uveriteľné 🙂

Takéto teda boli zlaté programátorské časy. Už len kvôli takýmto zážitkom sa oplatí naučiť sa to, a vyskúšať si prácu na full-time v jednom z tých ufónskych kolektívov. Keď už nič iné, tak sa aspoň z človeka časom stane exot. Tak ako zo mňa. Napriek tomu som ale po 6 rokoch praxe opustil programovanie ako svoju hlavnú pracovnú náplň, lebo takýto štýl života mi začal prekážať, a silno ma limitoval v rozvoji. A aj keď som až do apríla tohto roku mal všelijaké programátorské “bočáky”, rozhodol som sa tým začiatkom apríla nadobro skoncovať, a začať sa venovať len tým veciam, ktoré ma naozaj bavia, a ktoré jednoducho milujem – školenia, prejavy a koučing. Bolo to jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote, ale po pol roku to vôbec neľutujem. Práve naopak. Programovanie začne človeka v istom štádiu života stresovať, pretože aj drobná nepozornosť môže narobiť miliónové škody. A keď to navyše človeka nebaví, nemá zmysel sa tomu ďalej venovať. Momentálne školím o dušu, a všetok príjem, čo som stratil programovaním, som dokázal získať v priebehu niekoľkých dní naspäť vo forme školení a konzultácií. Najlepšie na tom však bolo to, že som pre to nemusel nič spraviť – proste sa stačilo rozhodnúť, a hneď na ďalší deň sa na mňa začalo hrnúť toľko dopytov na školenia od mojich biznis partnerov, ako ešte nikdy predtým. A keď Vám poviem, že som sa tohto rozhodnutia tak strašne bál, že som s tým čakal 4 roky, asi mi už vôbec neuveríte…

Poučenie na záver je také, že najväčším luxusom v živote človeka nie je to, koľko blyšťavých zbytočností si dokáže kúpiť. Najväčším luxusom je nerobiť to, čo človeka baví. A zistí to zvyčajne až po niekoľkých tvrdých pristátiach. Napriek tomu, že každý druhý guru z oblasti osobnostného rozvoja ho predtým varoval. Ale o tom snáď v jednom z najbližších článkov. Napr. keď ma chytí ešte väčšia blogovacia kríza, ako dnes 🙂