Warning: Trying to access array offset on null in /data/6/3/63fcd11f-f9fe-4c63-9b85-52a502da298c/misochmelar.sk/web/wp-content/plugins/really-simple-facebook-twitter-share-buttons/really-simple-facebook-twitter-share-buttons.php on line 318

Dnes je veľmi významný deň. Po takmer 2 rokoch transformácie nielenže konečne viem, čo chcem robiť, ale idem aj rovno do toho. Nech sa deje čo sa deje. Už teraz ale viem, že to bude stáť za to.

Musím sa poďakovať Andymu Winsonovi za tú prácu, ktorú odviedol nielen na mne za posledného pol roka. Začiatkom apríla som bol donútený manželkou ísť na jeho z jeho tréning, ako sa stať neporaziteľným. A tam sa začali diať veci. Okrem toho, že sme sa s manželkou pohádali hodinu pred tréningom, a musel som jej prvé dve hodiny na tréningu stále hovoriť “si super”, som začal robiť divné veci. Úchylné veci. Veci, čo robia iba exoti.

Hneď v prvý večer som prešiel na boso po pahrebe. Čerstvej, drevenej, a žeravej. Keď mi to Andy hovoril ešte hodinu predtým, že nás to čaká, tak som si v duchu hovoril, že čakať síce môže, ale že nie som idiot, aby som si nechal spáliť nohy. Hlavne keď som už vtedy robil prevažne lektora, a behať ďalší týždeň pred publikom so spálenými nohami by bolo veľa asi aj pre Chucka Norrisa. Ale boli to len “sračky” v mojej hlave. Andy vlastne už na začiatku tréningu hovoril, že nám otvorí hlavu, a budeme sa v tých sračkách hrabať. Keď som ju však otvoril ja, našiel som tam toho plný bazén. V ktorom som sa kúpal až do večera, dokým neprišiel poriadny fekálny voz. A tým bolo chodenie po pahrebe.

Už si ani nepamätám, čo ma nakoniec primälo prejsť. Pamätám si odtiaľ svojho parťáka Romana, a to, že keď prišiel ten moment, odovzdal som svoj osud tomu tam hore, a kľudným krokom som prešiel. Výsledok? Nič. Teda skoro nič. Chvíľu som sa cítil, ako keby mi niekto švácal mokrou handrou cez chodidlá. Pálilo to ako sviňa. Ale potom to prešlo. A na nohách som nemal nič. Okrem dvoch malých odtlačkov kamienkov z parkoviska, čo som zrejme chytil niekde po ceste k pahrebe.

Ten oheň mi ale ukázal pravdu. O tom, že som robil prácu, ktorá bola síce veľmi dobre platená, ale zožierala ma už 4 roky. A s ktorou som nedokázal celý ten čas skončiť. Zároveň to bol symbol toho, že to, čo vyzerá ako bolestivá cesta peklom, je vlastne len bordel v našej hlave. Ktorý ma na míle ďaleko od reality, ak s ňou vôbec niečo spoločné má. Tým pomyselným peklom u mňa bolo to, že keď sa zbavím toho klienta, tak to bude pre mňa cesta peklom po žeravej ceste. Napriek tomu som sa vtedy pred vyše 200 ľudmi zaviazal, že sa tej práce zbavím. Skoro som sa tam pred všetkými rozplakal. Niekoľkokrát. Pretože mi to po tak dlhom čase konečne doplo. A po 2 mesiacoch som nazbieral dostatok odvahy, a všetko ukončil. Peklo sa nekonalo. Všetko bolo vybavené do 10 minút.

Dva dni predtým sa konal ďalší tréning, ktorý slúžil na prezentovanie a prácu s publikom vo veľkom. Tam som si uvedomil kopu chýb a techník, ktoré robím aj napriek 5 rokom lektorovania a stovkách odučených školení. A došlo mi, že učiť a školiť ľudí ma baví, ale stáť na pódiu pred publikom jednoducho milujem. O takmer 4 mesiace, v polovici septembra, som sa konečne rozhodol, že chcem byť spíkrom. Nikdy v živote som nemal lepšiu istotu a pocit na duši, že je to tá správna vec, ktorú chcem robiť po zvyšok života.

A dnes, na tréningu o zarábaní a nakladaní s peniazmi, mi došli dve posledné veci, ktoré ukončili moju duchovnú transformáciu na ďalšiu úroveň.

Prvá vec, ktorú sme robili na oklamanie logiky a uvedomenie si samého seba, bolo ohýbanie roxorových tyčí. Jamkou na krku. Podotýkam, nie tou kosťou, ale tou mäkkou časťou. Postavili sme sa s manželkou oproti sebe, dali si do krčných jamiek oba konce cca. 1,5 metrovej tyče, a o pár sekúnd na to sme sa objali. Roxor bol zohnutý medzi nami do 170-stupňového uhla. Najlepšie na tom bolo to, že si z toho tlačenia na roxor skoro nič nepamätám. Lebo som sa predtým skoro posral. Bol som chvíľu predtým na WCku a poctivo všetko vyprázdnil, ale tesne pred ohýbaním tyče to na mňa zrazu došlo. A už nebolo cesty späť. Musel som viac tlačiť na ten otvor vzadu dole, ako na ten bod vpredu hore. Vraj som pri tom aj vyzeral nejako dosť divne 🙂

Čo mi ale otvorilo oči, bol vlastne ten symbol, ktorý sa za tým skrýval. V poslednej dobe som sa vrhal do viacerých nových a väčších vecí, a tesne pred koncom som vždy cúvol. Lebo som sa bál, že sa z toho poseriem. A bol som pritom len krok od cieľa. Nemal som žiaden logický dôvod to vzdávať. A napriek tomu bolo vo mne niečo, čo sa mi dnes podarilo úspešne odstrániť.

Druhá vec bolo to, čo každý skúsený expert v oblasti rozvoja osobnosti povie len tam pomimo ako jednu vetu – “robte v prvom rade to, čo Vás baví”. Z predchádzajúcich skúseností som to vedel aj ja, a až dnes mi to reálne docvaklo. Pocítil som na vlastnej koži, aké sú dôsledky toho, keď sa človek zameria len na peniaze, za každú cenu. Radšej by som padol 50x “na hubu” a postavil sa znova, ako znova zažiť pocit, že človek má všetko, má viac peňazí ako potrebuje, ale nebaví ho život a chce sa zabiť. Neprajem ho žiadnemu z Vás. A preto robte v prvom rade to, čo Vás baví. Peniaze sa dajú ľahko zarobiť na milión rôznych spôsobov. Aj na Slovensku. Avšak keď z nich spravíme zmysel života, veľmi rýchlo narazíme na to, čo nám to spôsobí. Reálne peklo života, duševná prázdnota a totálna beznádej. A to by si nespravil vedome ani masochista.

Keď som to dnes zdieľal pred 400-členným publikom, cítil som sa ako doma. Alebo, lepšie povedané, ako ryba vo vode. A finálne, bez možnosti návratu, som sa rozhodol, že zo mňa bude spíker. S tým, že vytrvám, dokým nebudem v cieli. Pretože mojím snom je inšpirovať ľudí k lepšiemu životu. Na základe svojho príbehu a skúseností, ktoré som počas toho zažil.

Dnes som s tým snom konečne začal. Odteraz sa zaväzujem, že využijem každú jednu príležitosť na hovorenie pred ľuďmi. Aby som ich inšpiroval k lepšiemu a zmysluplnejšiemu životu, a spravil z tohto miesta na zemi zas o niečo lepší svet.