Warning: Trying to access array offset on null in /data/6/3/63fcd11f-f9fe-4c63-9b85-52a502da298c/misochmelar.sk/web/wp-content/plugins/really-simple-facebook-twitter-share-buttons/really-simple-facebook-twitter-share-buttons.php on line 318

Dnes ma napadla spásonosná myšlienka. Čo tak prejsť sa po tme lesom? Sám, len s baterkou v ruke? Challenge accepted!

Ako trasu som vybral cestu medzi bratislavskou Kolibou a Železnou studničkou. Počas dňa tá trasa trvá niečo medzi hodinou a hodinou a pol, počas noci uvidíme 🙂 Dá sa to celé prejsť po asfaltke, alebo zhruba 70% cesty po lese. Voľba bola jasná – les. Počkal som dnes teda na 9tu večer, hodil na seba tepláky, čiapku, zobral 10 eur na taxík naspäť domov, a asi tú najslabšiu baterku, čo sme doma mali.

Došiel som na Kolibu, a odtiaľ som zabočil hneď prvou odbočkou do lesa. Keby som tade pravidelne nechodil cez deň, tak by som to asi ani nenašiel – bola tam totiž taká tma, že tam nebolo nič vidieť. Vonku svietil jasne polmesiac, ale stromy tam boli tak nahusto, že tam bola takmer absolútna tma. Počkal som ešte minútu, kým sa mi na to prispôsobia oči, ale bolo to márne. Tma ako v rohu. Na druhú. Tak som vytiahol baterku. Normálne dosvieti tak asi na 10 metrov, teraz ledva na 2 metre. Tá tma asi pohlcovala nejak špeciálne aj samotné svetlo. Mal som pred sebou akurát tak slabú machuľu, a videl som akurát tak slabé obrysy vecí, čo boli na ceste. Iné nič. Všade naokolo čierno-čierna tma, a občas bolo vidieť nejaký ten kus obrysov stromov. A ticho. Maximálne ticho. Také ticho som nezažil ani vo Vysokých Tatrách. Nebolo počuť nič – ani vietor, ani šušťanie listov, ani náhodné praskanie vetiev od okolitej zveriny. V tom momente som začal mať tak trochu “naložené”. A po ďalších 5 minútach z toho už bolo riadne. Srdce mi pulzovalo ako keď človek beží o život, lenže ja som išiel normálnym krokom. A potil som sa ako v saune. Keby vtedy okolo mňa niekto prešiel, asi by som sa na mieste rozsypal od strachu. Ale nebolo tam nikoho. Prázdny, tmavý les. Ešteže som si ako-tak pamätal cestu. Aj keď, ani to mi moc nepomohlo. Napriek tomu, že som si svietil, sa mi podarilo 3- alebo 4-krát zliezť z cesty. Ani sám neviem, ako som bol vystresovaný. Zistil som to len podľa toho, že zrazu som išiel po lístí a konároch, a nie po vychodenej ceste. To mi tiež nepridávalo zrovna na duševnej pohode. Aj keď okolie cesty nebolo nebezpečné, predsa len mi chvíľu trvalo, kým som sa dostal naspäť. Po tme vyzeralo totiž všetko rovnako – nijako. Takže som skúšal ísť po pamäti pár sekúnd dozadu. Našťastie sa to vždy podarilo, a trafil som vždy naspäť. Takto som pokračoval asi ďalších 10 minút, kým som došiel po bufety pod Kamzíkom. Napriek tomu, že tam už bolo všetko osvetlené, a zjavne tam mal niekto párty pri ohni, z lesa bolo vidieť tie svetlá len asi minútu predtým, ako som tam došiel. A ľudí bolo počuť tak max. na 50 metrov. Záhada, ktorú si neviem doteraz vysvetliť.

Prešiel som teda po asfaltke okolo bufetov, a išiel ďalej, smer Železná studnička, “mimo civilizácie”. Ako som zišiel z asfaltky na turistický chodník cez les – ktorý som zasa poznal pomaly aj poslepiačky vďaka tomu, že som tade jazdil cez leto na bicykli – zmocnil sa ma zlý pocit. Cítil som v diaľke nejakú zlú energiu. Tak som sa vrátil na asfaltku, že to dám radšej po nej. Ale ten pocit tam stále bol. A nebol to strach. Bol to proste zlý pocit. Tak som tam stál pod lampou na ceste a rozmýšľal, čo ďalej. Vrátiť sa naspäť, a porušiť sľub? Alebo si to zjednodušiť po ceste, čo je v princípe to isté? Alebo kašľať na “blbé pocity”, a ísť do toho?

Takto som sa tam motal dokola dobrých 10-15 minút. Medzitým prešli okolo mňa dvaja ľudia, ktorí išli na neďalekú chatu, a zrejme mali už dosť vypité. Pozerali na mňa ako na zjavenie, ale išli ďalej. To ma trochu posmelilo, že tam počkám pár minút, kým prejdú, aby som tade potom išiel naozaj sám, a potom za nimi pôjdem. Veď ako sa hovorí – opitým a malým deťom sa nič nestane – takže ak tade idú oni, nestane sa nič ani mne. Tak som tam aj počkal, a potom išiel po asfaltke za nimi. Svetlá hneď skončili, ale cestu našťastie osvetľoval aspoň trochu mesiac. Prešiel som asi 500 metrov, možno viac, a zrazu mi hlavou preblysla myšlienka – “Toto je posledné varovanie”. Z ničoho nič. Proste len tak, zjavila sa a bola preč. Presne tak ako keď človeka upozorní jeho intuícia na poslednú chvíľu, že sa má otočiť a nechať to tak. A keďže ma intuícia v živote ešte ani raz nesklamala, v momente som sa otočil a išiel naspäť. Atmosféra naokolo zrazu bola tak hustá, že by sa dala aj krájať. Zrazu bolo všade naokolo počuť klepkanie a praskanie vetiev, na náhodných miestach. Keby som tam vtedy uvidel niečo sa pohnúť, asi by som naložil aj plný záchod. Trikrát. Zrazu mi bolo jasné, že som sa naozaj bál. A to bolo zlé, lebo vtedy vypína človeku logika, a stráca nad sebou kontrolu.

Našťastie po nejakých 3-4 minútach som bol naspäť pri bufetoch, a strach rýchlo opadol. Neviem, čo by som robil, keby sa to stalo niekde v strede cesty (chýbalo mi ešte cca. 40 minút do konca). Asi by to bolo na cvokhaus. Občas sa tam v lesoch totiž vyskytujú diviaky a iná zver. A uvidieť ju, ešte keď jej zasvietite po tme do očí baterkou, dokáže zamávať psychickou stabilitou asi aj dlhoročnému jogínovi. Tam už len asi pomôže porekadlo “Čo ťa nezabije, to ťa posilní”. Našťastie som odtiaľ rýchlo zdúchol, a po pár minútach som bol znova kľudný. Veď vrátiť sa tam môžem aj niekedy nabudúce. Nasledovala cesta dole po osvetlenej asfaltke, a návrat domov. A zážitok, ktorý si určite ešte dlho budem pamätať 🙂

Takéto výzvy sú síce trochu extrémne, ale pomáhajú človeku prekročiť svoju zónu komfortu, prekonať svoj strach, a nabrať trochu psychickej stability. Konkrétne toto cvičenie nie je nič nové, robia ho malí, cca. 10-roční skauti ako test odvahy. Nie každý to z nich dá, ale keď to zvládne dieťa, prečo by to nemal zvládnuť aj dospelý? Aj odvaha je totiž jedným zo znakov pravej dospelosti. A aj napriek tomu, že som dnes dal asi len štvrtinu trasy, ktorú som chcel dať, som nesmierne rád, že som na to pozbieral silu a išiel som do toho. Pretože ešte pred pár mesiacmi by som určite povedal, že do takéto niečoho nepôjdem ani za nič. A dnes, keď ma niečo také napadne, tak si poviem, že teraz je tá pravá chvíľa niečo také urobiť. Človeka to vždy len posilní. Pomôže mu prečistiť si bordel z hlavy, ktorý mu tam nechala výchova a spoločnosť. A následne s čistejšou hlavou ísť do ďalších výziev, ktoré pre nás pripravil sám život. A to je skúsenosť na nezaplatenie.