Warning: Trying to access array offset on null in /data/6/3/63fcd11f-f9fe-4c63-9b85-52a502da298c/misochmelar.sk/web/wp-content/plugins/really-simple-facebook-twitter-share-buttons/really-simple-facebook-twitter-share-buttons.php on line 318

Zhruba pred mesiacom som sa vrátil z výletu do Ruska. Išlo sa vlakom cez Transsibírsku magistrálu – od Moskvy po Vladivostok – a potom, aby sa nepovedalo, až do čínskeho Pekingu. Celkovo vyše 11 000 km, ak nepočítam lietadlo. Príprava paradoxne netrvala dlho, celé sa to dalo zorganizovať po večeroch menej ako za týždeň. Pred cestou som odfiltroval všetku propagandu z našich médií, a snažil sa sústrediť len na cestopisy. Pretože len tam človek nájde, ako popri pamiatkach zažiť tú skutočnú domácu atmosféru. A najmä stratí všetky predsudky, ktoré mu spoločnosť stihla medzičasom namasírovať do hlavy.

Začali sme v Moskve, ale neohriali sme sa tam dlho, lebo to bola tá najnudnejšia časť. To čo nás neskutočne prekvapilo, začalo až pri nástupe do vlaku. Odchádzali sme o pol jednej ráno. Pri cestovaní zásadne vyberám vždy najnižšiu triedu, pretože len tam človek naozaj zažije krajinu naplno. Nasadali sme do 3. triedy a očakávali sme niečo na štýl našich vlakov pred 20 rokmi – predsa len, Rusi vraj cestujú touto triedou len keď nemajú peniaze. Takže čakali sme za spolucestujúcich chudobných alkoholikov zo Sibíru. Ale prekvapil nás už samotný nástup. Ľudia, ktorí nastupovali, boli vyobliekaní ako keby išli v nedeľu do kostola. Pri nastupovaní kontrolovali meno a číslo pasu s údajmi na lístku. A ak nesedelo, nepustili dotyčných dnu. Každý vozeň mal 2 sprievodkyne, samozrejme vzorne vyobliekané v nových rovnošatách. Všetky vozne vyzerali zvonka rovnako, ako nové, presne podľa brandingu ruských železníc.

Keď sme došli dnu a rozbalili sa na posteliach, prekvapila nás extrémna čistota. Podlahy umývali každé 2 hodiny na mokro, takisto aj WCka (ok, tam tá čistota neskôr závisela aj od spolucestujúcich…). Postele a okná boli tak čisté, že keď som pozeral na šróby na posteli nado mnou, boli čisté, ako keby vozeň vyšiel priamo z výroby. V skutočnosti bol ešte z čias Sovietskeho zväzu (!). Neskutočné… Vo vlaku bola vždy policajná čata, a ak sa niekto náhodou nevedel vmestiť do kože a nedal si povedať, tak ho na ďalšej zastávke vysadili bez milosti von. To sme zažili za celú cestu 3x. Najlepšie bolo, keď si parta Mongolov dovolila piť alkohol, napriek tomu, že je to vo všetkých vlakoch prísne zakázané – áno, píšem ešte stále o Rusku. Po tom, čo si nedali povedať od sprievodcu, prišla do 10 minút polícia, a vysadili ich na ďalšej zastávke. Napriek tomu, že boli 2 hodiny ráno, a vlak zastavil v mestečku Zima – v jednom z najchladnejších miest na celej Magistrále 🙂 Poriadok tam proste musí byť.

Najväčší šok ale prišiel ešte na začiatku, asi tak pol hodiny od odjazdu. Ľudia si vyložili jedlo, spravili si čaj…a vytiahli iPady. Pravé, nefalšované iPady od Applu. Napodobeniny sa začali objavovať až na opačnom konci krajiny, na Ďalekom Východe. Okrem toho každý dospelý a každé druhé dieťa malo smartphone – samozrejme, ani zďaleka nie lacný model. V celom 54-miestnom vozni sme boli sami dvaja, čo tam nemali iPad. Ani žiadnu elektroniku, okrem jednoduchých tlačítkových mobilov, pretože najlepšie cestopisy sveta, ako napr. Lonely Planet, píšu, že si človek nemá zo sebou brať nič drahé, najmä drahú elektroniku, aby ho neprepadli a neokradli. Autori tých cestopisov tam zjavne posledných 20 rokov neboli… Pripadali sme si tam vtedy ako absolútni žobráci. Napriek tomu, že sme boli v 3. triede, v tej akože chudobnej krajine, u nás neuvidíte toľko elektroniky ani v 1. triede, ani v tých najdrahších vlakoch. Dokonca ani na Západe. Ale na niečom sa to prejaviť musí, keď im stúpol priemerný plat za posledných 15 rokov viac ako 10-násobne…

Prehltli sme teda naprázdno, a začali sa zoznamovať s ruským štýlom cestovania. Každý dostal čisté posteľné prádlo, ktoré si musel sám obliecť – bolo ale uzavreté v hermeticky uzavretom obale, takže čistota a hygiena znova pozitívne prekvapila. Schválne, skúste niekedy ísť do ležadlových vozňov u nás… Po prezlečení postele sme sa rozhodli vyskúšať miestne “sáčkové” polievky. V každom vozni bol totižto tzv. samovar, čiže stroj, v ktorom bola neustále vriaca voda, ktorej ste si mohli nabrať koľko ste len chceli. Tie sáčkové polievky boli skôr kýblové, pretože boli v cca. litrovom kýbliku, v ktorom sa priamo aj zarábali. A oproti našim čisto chemickým Vifonkám, ktoré by som nedal ani svokre, boli zložením aj chuťovo jednoducho výborné. Zhruba za 1,5 eura ste kúpili hovädziu polievku, kde boli len rezance, sušená zelenina, polievková zmes, a hovädzie mäso v omáčke. Ozajstné, nesušené, čisté hovädzie mäso, bez sóje. To sme už mali dosť, lebo sme nechápali, čo tam človek dostane kúpiť za pár chechtákov. A to sme tie polievky kupovali ešte v Moskve, v tom vraj najdrahšom meste Európy…

Tam sme už vážne začali pochybovať o tom, či sme v správnej krajine. Ale všetci okolo nás hovorili po rusky, aj názvy zastávok sedeli s mojim kontrolným zoznamom, tak snáď aj hej… Už prvú noc nám začalo dochádzať, že niečo bude s našimi informáciami zlé. A aj s tým, ako je informované o Rusku u nás. Počas celej cesty sme nadobudli dojem, že minimálne v okolí Magistrály je vyššia životná úroveň ako u nás. A čím viac sme išli na východ, tým boli ceny lacnejšie. Na začiatku všetko stálo plus mínus rovnako ako u nás, na východe asi o polovicu menej, ak nešlo o tovar z Európy. Jednoducho sen…

Najviac nás však prekvapilo, aký postoj ľudia mali k životu. Ľudia boli vo všeobecnosti šťastní a spokojní, nikto nenadával na zamestnanie či na vládu. K cudzincom sa spočiatku tvárili odmerane, ale keď – aspoň pri nás – zistili, že sme ich vzdialení bratia, a že nám ako-tak rozumejú aj po slovensky, tak sa z nich stali tí najdobrosrdečnejší ľudia na svete. Niektorí nás dokonca volali ísť žiť do Ruska 🙂 Keď sme ich ponúkli našou salámou, ponúkli nás oni na oplátku snáď všetkým, čo mali – domáci chleba, domáce mäso a zelenina, klobásy, syry, ryby, … V jednom úseku cesty sme dokonca niečo vyše dňa jedli len to, čo nám dali. Pre nich bolo cťou, že nás môžu ponúknuť, a boli nesmierne hrdí na to, že nám to aj chutí. Ešte že pitie vo vlakoch bolo zakázané, pretože keby sme vytiahli našu tajnú zásobu domácej slivovice, asi by sme si z toho nič nepamätali 🙂

Rusko nás teda viac ako príjemne prekvapilo nielen svojou úrovňou, ale aj atmosférou a spôsobom života. Keď sme išli tam, očakávali sme len to najhoršie, ale po odchode odtiaľ nám bolo trochu smutno. Predsa len, podobný národ, a tak veľké rozdiely. O tom je však cestovanie, aby si človek rozšíril svoje obzory, a načerpal ďalšiu inšpiráciu do života. Pretože u nás je kopa vecí, ktoré potrebujú zlepšiť, a najľahšia vec, ako to spraviť, je inšpirovať sa od niekoho, u koho to už funguje 🙂

To je na dnes všetko, pokračujeme zajtra 😉