Warning: Trying to access array offset on null in /data/6/3/63fcd11f-f9fe-4c63-9b85-52a502da298c/misochmelar.sk/web/wp-content/plugins/really-simple-facebook-twitter-share-buttons/really-simple-facebook-twitter-share-buttons.php on line 318

Minule som začul diskusiu dvoch mladých ľudí o dospelosti. Vzhľadom na ich vek bolo celkom pochopiteľné, že si s tým spájali 18 rokov a možnosť robiť si, čo chcú. Takí sme predsa raz boli všetci 🙂 Čo ma však neskôr zarazilo, bolo to, že väčšina ľudí v tom ostane aj po zvyšok svojho života. A potom si tým len zbytočne spôsobujú problémy a trápenie. Dospelosť však nie je o tom, že máme 18 rokov. Je to o tom, že sa stávame za seba zodpovední. Tak o tom hovorí dokonca aj zákon. Napriek tomu je však spoločnosť tlačená do presne opačnej situácie – zriekame sa zodpovednosti samých za seba. Postarať sa má o nás vláda, o naše zdravie a majetok poisťovne, o náš príjem zamestnávateľ a neskôr dôchodkové poisťovne. Ako keby sme boli bezmocné bábky, a nechceli vidieť realitu, ktorú máme okolo seba. Ktorá má pre nás nachystané niečo oveľa lepšie, ak sa tej zodpovednosti nezriekneme.

Jedno z miliardárskych pravidiel hovorí, že človek je zodpovedný sám za seba. Za každých okolností a v každom okamihu. A tak by sa mal aj správať. Keď sa nám v práci nedarí, nemáme viniť zákazníka. Keď nedostaneme vyšší plat, nemáme viniť zamestnávateľa – vďaka ktorému môžeme byť mimochodom radi, že máme dať čo do úst, a uživiť našu rodinu. Keď ochorieme, nemáme viniť zdravotnícky systém za to, že nám nevie dať zázračnú pilulku, s ktorou zachvíľu vyzdravieme. Môžeme totiž viniť len samých seba za to, čo sme a kde sme. Pretože to, čo sa nám stáva, je len a len výsledkom našej činnosti. A v niektorých prípadoch aj nečinnosti. Je však oveľa pohodlnejšie strčiť hlavu do piesku a ukázať prstom na vinníka. Preto tak to robí aj väčšina ľudí. Tak ako malé deti na pieskovisku. To im však situáciu nevyrieši. Každý neriešený problém sa totižto človeku raz vráti ako bumerang. Bude však väčší a nepríjemnejší ako predtým.

Dospelosť je teda zodpovednosť. V maximálnom slova zmysle. Ak ste to ešte nepočuli, pravdepodobne to pre Vás bude veľmi nová myšlienka. A pravdepodobne sa s ňou budete veľmi ťažko stotožňovať. Tak ako ja, pár rokov dozadu. Prvýkrát som o tom čítal v niektorej knihe Donalda Trumpa. Vtedy som mal svoju “vysnenú” prácu – bol som top manažérom v najväčšej slovenskej banke, a riadil som miliardový projekt. Zarábal som slušné peniaze, ale práca ma nebavila a chcel som viac. Nadával som na kolegov, s ktorými som nevedel vyjsť. Nadával som na dodávateľské firmy, ktoré za jeden deň ľubovoľných prác účtovali banke viac, ako som zarobil za týždeň, ale v banke nikdy nebolo koruny na zaplatenie nadčasov či nákup lepšieho vybavenia. A nadával som aj na moju prácu za to, že bola taká stresujúca, že som vtedy skoro oplešivel. Lebo som nevidel a nechcel si priznať, že za to všetko môžem iba ja. Moje ego totiž bolo vtedy veľké, a každé takéto uvedomenie ho veľmi bolelo. A ono sa bránilo. Trvalo mi niekoľko dní, kým som si to uvedomil, a niekoľko mesiacov, kým mi to “vrástlo” do krvi.

Potom však prišlo finálne rozhodnutie. Došlo mi, že za to môžem iba ja. Keď ma nebavila práca, mohol som ju kedykoľvek zmeniť. Keď som chcel viac zarábať, musel som nájsť spôsob, ako byť produktívnejší alebo hodnotnejší. A všeobecne, vo všetkom, v čom sa mi nedarilo, som sa musel naučiť hľadať najprv seba ako prvotnú príčinu. Pretože za všetko, čo sa mi stane, som zodpovedný len ja sám. Aj keby na mňa práve teraz padol meteorit – nebudem za to viniť meteorit, ale seba, pretože som tam práve stál 🙂 Mohol som sa v minulosti rozhodnúť ísť niekam inam, či spraviť niečo iné. Ale keďže som to nespravil, tak mi zostáva už len jediné – “vyžrať” si to, čo sa stalo, a poučiť sa z toho. A nabudúce konať tak, aby sa veci vyvinuli v môj prospech. Tak, ako by to spravil každý skutočne dospelý človek.

Tak som sa rozhodol konať – dal som v práci výpoveď, a začal som podnikať. Časom som si našiel klientov, s ktorými som chcel, ale nemusel pracovať, ak som sa tak rozhodol. Začal som sa viac starať o svoje zdravie, a po pár mesiacoch mi nielenže zmizla začínajúca plešina, ale po dlhých rokoch mi prešla aj alergia a astma – mimochodom, podľa našich doktorov doživotná choroba. A zlepšili sa aj moje rodinné vzťahy, ktorým som sa dovtedy tiež moc nevenoval, pod podobnou zámienkou ako všetko ostatné. Vstúpil som vtedy do úplne inej reality, ktorá je diametrálne odlišná od toho, v čom žije väčšina ľudí. Do sveta neobmedzených možností, kde odmeny a tresty závisia len od toho, čo človek predtým spravil. A nie od vlády, zamestnávateľa, či lotérie. Vo svojich 26 rokoch som cítil, že som konečne dospel. A že mám svoj život plne pod kontrolou.

Odvtedy sa tým riadim v každej jednej situácii. Aj keď občas sa ešte pokúša moje ego ozvať a otestovať ma, či to myslím naozaj vážne. Ono je to tak ale s každým rozhodnutím – keď ho príjmete, raz za čas Vás bude niečo testovať, či si za tým naozaj stojíte. V momente, ako sa na niečo vyhovoríte, začnú sa podobné situácie opakovať čoraz častejšie, až dokým si to neuvedomíte. A ak to ustojíte, odmenou za to bude veľmi dobrý pocit – spokojnosť samého so sebou. A kľud na duši. Čo je v dnešnej dobe pocit na nezaplatenie.

Okrem toho budete mať lepšiu kontrolu nad svojím životom, ako aj zdravšie sebavedomie. Pretože je zbytočné pokúšať sa kontrolovať nekontrolovateľné – vonkajší svet. Namiesto toho je lepšie zamerať sa na seba a na to, čo robíme. Pretože to je to jediné v našom živote, nad čím máme plnú kontrolu, a čo môžeme hocikedy ovplyvniť. A keď sa niečo nedarí, alebo nevychádza, treba si to uvedomiť a upraviť svoje “kormidlo života” tak, aby sme sa nakoniec “doplavili” tam, kam chceme. Zaberie nám to zvyčajne málo času, v porovnaní s hádzaním viny na niekoho iného, a neodčerpá to z našej energie skoro nič. Pretože každá situácia má svoje riešenie. A zvyčajne je rozumné danú vec vyriešiť hneď a s malým úsilím, ako ju ignorovať a neskôr “hasiť” na poslednú chvíľu, keď sa nám vráti v podobe oveľa väčšieho problému. A o tomto presne je dospelosť.