Warning: Trying to access array offset on null in /data/6/3/63fcd11f-f9fe-4c63-9b85-52a502da298c/misochmelar.sk/web/wp-content/plugins/really-simple-facebook-twitter-share-buttons/really-simple-facebook-twitter-share-buttons.php on line 318

Po nastúpení do vlaku v Moskve sme cestovali 33 hodín do Jekaterinburgu. Zdá sa to byť dlho, ale pre Rusov je to úplne malá vzdialenosť. Asi ako u nás cesta z Bratislavy do Trnavy. Nám to tiež ubehlo veľmi rýchlo – jednak preto, lebo celý prvý deň sme chytali kultúrne šoky, poväčšinou pozitívne, a jednak aj preto, lebo s Rusmi bola vo vlaku zábava. Nemuseli ste s nimi práve hovoriť, stačilo ich iba pozorovať, čo robia, a hneď zistíte, že videá na YouTube v štýle „only in Russia“ nie sú zrovna raritou. Raz to bol napr. jeden starší manželský pár, ktorý vytiahol pečené kura odkiaľsi z tašky, rozložili na stolíku alobal, a jedli ho v štýle filmov z Moravy zo socialistických čias 🙂 Inokedy zasa len tak vytiahli surové uhorky, a jedli ich asi tak ako my jablká. Klasické uhorky, čo sa u nás robia zavarené na kyslo, nie tie šalátové – a oni ich jedli surové, len tak. A neboli sami. Uhorky tam boli z nejakého dôvodu veľmi obľúbené. Klasické ranné vlakové jedlo bola zväčša uhorka s vareným vajcom, sem-tam rajčinou. Obed v štýle instantnej polievky. A večera podobná ako raňajky. Samozrejme „oharek“ musel byť.

Po rusky sme nevedeli skoro nič, akurát tak azbuku a pár desiatok slov. Ale dohovorili sme sa bez väčších problémov. Na intelektuálnu diskusiu to síce nestačilo, ale niekedy je bežný rozhovor lepší ako ťažká filozofia. Pomôže to mentálne aspoň na chvíľu vypnúť. Spoločnosť nám robil slovník z roku 1975, ktorý som zohnal o mamy ešte z jej dávnych ciest po Sovietskom zväze. Na niektorých ruských slovách sa zabávali aj oni sami, lebo sa už dosť dávno nepoužívali. Darmo, aj tam už nastúpil trend opičiť sa po Západe, a používať cudzie slová na každom kroku. Aj keď to tam zatiaľ nie je až tak výrazné ako u nás.

Vlaky sú tam zariadené celkom skromne, aspoň v 3. triede. Ale všetko tam bolo funkčné a čisté. Pre porovnanie – tento článok píšem po ceste vo vlaku z Bratislavy do Prahy z 1. triedy. Na záchodoch chýba mydlo nielen v 1. triede, ale aj v ďalších 3 vozňoch za ním. Vo štvrtom už bolo aspoň jedno staré, zjavne dlhšie nepoužívané, ale svoj účel splnilo. V ruskej 3. triede bolo mydlo na každom záchode, niekedy aj 3 kusy 🙂 V druhej a prvej triede bolo už moderné priestranné WC s dávkovačom tekutého mydla, vždy vzorne plným. A to sme ešte cestovali v najlacnejších štátnych vlakoch. Polovica vlakov je tam totiž prevádzkovaná súkromnými firmami. Síce sú 2x drahšie, ale majú ešte vyšší štandard, a moderné vozne. Ale cestovné v 1. triede vyjde asi toľko, ako cestovanie po Švajčiarsku. Lenže to má len nejakých 500 km na dĺžku, nie 10 000 km. Takže cestovný lístok krížom cez krajinu vyjde niečo okolo 2 000 EUR, a aj to len ak cestujete v kuse. Ak chcete po ceste aj vystúpiť, čo samozrejme treba, keď chcete spoznať krajinu, tak cena je ešte drahšia… Napriek tomu ale bola 1. a 2. trieda takmer vždy úplne plná.

Transsibírske vlaky majú 4 triedy. Prvá trieda má v uzavretom kupé 2 postele a zvyčajne aj pohovku, v drahších vlakoch aj samostatné WC a niekedy aj sprchu. Tá však kvôli kapacitným možnostiam vozňa vraj tečie slabým prúdom, ale účel splní dobre. Najmä ak chcete dať celú Magistrálu naraz, za 7 dní v kuse. Druhá trieda má tiež uzavreté kupé, ale so 4 posteľami. Stojí asi o 30% menej ako prvá. Pôvodne stála menej ako polovicu, ale napr. páry si potom často kupovali po 4 lístkoch, aby mali celé kupé len pre seba. Čím mali nepriamo komfort 1. triedy za nižšiu cenu. To ale zbytočne znižovalo prepravnú kapacitu vlaku na polovicu. Tak im zdvihli ceny a obmedzili kupovanie lístkov len na 2 lístky na osobu. Odvtedy vraj s tým nie je problém.

Tretia trieda má otvorené „kupéčka“, v ktorých je 6 postelí. Je to niečo ako keby ste zobrali 2. triedu, odstránili prednú stenu s dverami, a nad a pod okno oproti dali ďalšie 2 postele. Je to trochu viac natesno, ale paradoxne sa tam človek až tak netlačí ako v 2. triede, pretože časom zistíte, že tá stena v 1. a 2. triede len zbytočne zavadzia. Výhoda tých 2 tried je v tom, že sa dá kupé zamknúť. Napriek tomu je ale 3. trieda bezpečnejšia. Predsa len sú to otvorené „kupéčka“, kde Vás má na dohľad hneď niekoľko ľudí, takže nikto si tam nedovolil kradnúť. A pre tých, čo by sa predsa len báli, bola pod posteľami veľká plechová skriňa na celú dĺžku postele, prikrytá zvrchu natesno samotnou posteľou. Takže keby aj niekto odtiaľ niečo chcel vybrať, musel by zdvihnúť celú posteľ aj s človekom, čo je asi nemožné spraviť nenápadne 🙂 Tam sa nám zmestili veľké aj malé batohy, jedlo, a ešte tam zostalo kopec miesta. Podobné úložné priestory boli v každej triede. Jediní, komu to vraj býva málo, sú vraj čínski šmelinári po ceste do Moskvy, ktorí v Pekingu nastupujú s hromadou rároh, a kým prídu do Moskvy, tak stihnú všetko predať… Tých sme našťastie nezažili, ale aj na to snáď raz dôjde. Pre tieto dôvody si ale 3. triedu vyberajú napríklad aj ženy, ktoré cestujú samé alebo s deťmi. Lebo sa im nemôže stať to, že by im niekto zvnútra zamkol kupé predtým, ako by na nich zaútočil… Takže paradoxne 3. trieda je najbezpečnejšia.

Je tam ešte aj 4. trieda, ale len občas, a lístok Vám tam predajú len na krátke vzdialenosti. Je to v podstate vozeň z 3. triedy, kde sú horné postele vyklopené hore, a na spodných sa sedí. Do jednej bunky sa potom zmestí 9 ľudí namiesto 6. Je to super lacné, cca. za polovicu ceny 3. triedy, resp. 1/8 prvej triedy, ale dá sa tým cestovať len zopár hodín. Lebo pohodlné to zrovna nie je. Je to v podstate sedenie na posteliach bez matracov. Ale aspoň je to čisté.

Jediná vec, čo tam asi bola horšia, boli reštauračné vozne. Jednak preto, lebo boli predražené aj na naše pomery (napr. 1 malá fľaška Nestei stála takmer 4 eurá), a tiež preto, lebo jedlo tam bolo mizerné. Síce sme ho neskúšali, lebo nás všetci od toho odhovárali, ale pozreli sme si aspoň menu. Mali tam snáď zo 50 jedál, reálne z toho vraj tak 5. Ceny sa hýbali okolo 10-20 EUR za porciu. Takže za celé 2 týždne sme v „reštauráku“ nevideli nikoho, kto by tam niečo jedol. Asi sme nakoniec spravili dobre, že sme to neskúsili…

Ako sme cestovali z Moskvy, scenéria za oknami sa menila z veľkomesta na bežnú prírodu. Keďže Sibír začínal až za Uralom, bolo to asi ako u nás pozerať sa z okna po ceste cez južné Slovensko. Takže sme sa sústredili radšej na domácich vo vnútri. Pýtali sme sa, ako sa im žije, ako je to s prácou, aké sú platy v rôznych profesiách a v rôznych častiach krajiny… A na naše prekvapenie boli porovnateľné ako u nás. Pretože priemerná mzda u nás aj u nich je zhruba rovnaká, ako aj index platovej nerovnosti. Na východe krajiny sa zarába asi polovica toho čo v Moskve, pričom tá je platovo na úrovni Bratislavy. Samozrejme, sú tam aj veľmi chudobné časti, ale to sú oblasti buď za polárnym kruhom, alebo vysoko v horách. A žije tam len zlomok obyvateľstva. Niečo ako Kanada. Tú u nás považujeme za bohatú krajinu, a pritom na väčšine územia sú len lesy a eskimáci. Podobné je to aj u nich. Aj keď sa tomu ťažko dá uveriť, pri tých informáciách, ktoré sa na nás valia z médií… Skúsenosť z vlastnej ruky proste ničím nenahradíte.

Také je teda u nich cestovanie vlakom. Naše očakávania to prekonalo veľmi silno. Po prvom dni sme sa už ani nebáli o svoje veci. Pas, telefón a nejaké peniaze sme nosili vždy pre istotu pri sebe, pričom všetky cennosti a takmer všetky ostatné peniaze boli v batohoch. Po týždni sa nám stalo aj to, že sme občas zabudli pasy alebo telefóny pod vankúšmi, a po 3-hodinovom pobyte v „reštauráku“ tam stále boli. Dokonca to vyzeralo, že to nikoho ani nezaujímalo, lebo sa nikto nikdy neobšmietal okolo vecí ostatných ľudí. Čo by sa nám u nás určite nestalo. Takže celé nás to príjemne prekvapilo, a po prvom vlaku sme už boli vo všetkých ďalších ako doma. Po 33 hodinách sme prišli do Jekaterinburgu, a začali sme spoznávať prvé mesto. O tom ale viac až zajtra.